List od Sylvie, ktorá tu s nami strávila leto – 26. 8. 2008

kde inde sa rozplynúť ako tu?
kde každý má iba to, čím je, vo svojej podstate
ako dar, môžeš sa zdieľať, nemusíš
nič netlačí, svet vyprchá
je iba číra krajina, nekonečný priestor
rozpustený v jednoduchej prítomnosti
ničoho a všetkého

nič nepočítaš... čas? na ten si prirodzene zabudol.

katarzia, deň za dňom, a iba ty
nie ego, ale voľný priestor ako možnosť v sebe
introspektíva... i tá sa časom vyprázdňuje
pozvoľna, v sile momentu bytia duše
emócie jemne si plávajú pokojnými vodami
a ty ich sleduješ s úsmevom, i keď pália
a takmer nepohnutý rozjímaš

stromy sú ochráncami, bratmi
život má zelenú,
ktorú živí vlaha matky zeme
a tvoj dych? Je vánkom,
zaliaty slnkom, sviežim jasom
lúče sa vpíjajú do srdca,
kde prýšti láska zmierenia

si každým, len nie svetom
nevidíš sa, iba cítiš...
že všetko sa rodí a mrie, neustále
a ty si toho súčasťou...
že volíš si byť,
tým, že otváraš sa prijatiu
že miluješ bez hodnotenií
a narastá sila dávať
dávať, dávať, nevymýšľať
tak absurdné obmedzenia
tie prenecháš svetu strachu
a sebe dopraješ
veľkoryso, milosrdne
šťastie

Ďakujem, že ste, touto slobodnou krajinou.

Sylvia