Poobede ostávam sama, každý sa niekde pobral, či už za povinnosťami alebo na kratší výlet. Tak si to tu vychutnávam. SAMOTU. Joj, paráda, aké ticho, aký klídek. Ošúpem na priedomí za riadny hrniec zemiakov na večeru – idem robiť haruľu – mám na ňu nesmiernu chuť aj keď je to pre mňa vždy zdĺhavá robota, ale tu má človek na všetko čas. Premáha ma poobedňajšia únava. Slniečko svieti, doslova pripeká. Tak vyťahujem na priedomie karimatku a spacák a na hoďku si zdriemnem. Vyhrievam sa na slniečku ako taká mačka. Aj ten pes dnes nikam neuteká, pekne leží a drichme
v chládku. Len ja, pes, mačky, kozy a vtáčiky, čo nám spievajú poobedňajšiu uspávanku.
Tým pádom sa oneskorujem s večerou, ale vraj tu sa nebazíruje na dákom čase a viem, že tí čo boli na stavbe sa naobedovali tam. Trošku ma mrzí, že vidím sklamané pohľady Holanďanov, ale nakoniec sa ukázalo, že je to dobre tak ako je. Večer sem zavítal Pavel, ktorý tu už bol skoro celý minulý rok a pochvaľuje, že to tu vonia ako „baba“ (po našom haruľa). Vravím, že veď to aj je baba. Prichádzajú 2 ďalšie dievčiny z Čiech na víkend. Prišelci vykladajú sušené ovocie, sladkosti, Pavel doniesol dokonca aj červené víno, po ktorom som včera túžila. Vykladám upečené 2 plechy harule – všetci sa zbiehajú okolo stola – zaprášilo sa po nej. Vraj akoby som tušila. No niekedy tie náhody fungujú. Každému sa ujde za pohárik vínka, dáky ten koláčik – no proste malé hody. Do noci sa debatí. Ja zaspávam v kuchyni za vravy ostatných, precitnem len na dáky nepríjemný sen a spím ďalej do rána bieleho.
No, v kuchyni som nezaspala z nevyhnutnosti ale tu som sa vlastne zložila. Po dvoch dňoch váhania a prevlačovania vecí z izby do izby som zistila, že tu sa budem asi cítiť najlepšie. Darmo, od detstva som milovala sedieť v kuchyni u babičky, keď sa zišla celá rodina a počúvať ako dospeláci debatia.
8.3.2008
Doobeda vyspávame dlhšie ako zvyčajne, keďže sa do noci kvákalo. Ideme do lesa nasekať lieskové palice na plot. Vždy si naložím veľa naraz, nie aby som si to rozložila. No to tiež svedčí o tom, že som ešte v sebe nevykorenila jednu svoju vlastnosť, ktorá mi škodí – nakladať si na plecia viac ako zvládnem. Neviem fakt čo a komu chcem stále dokázať? Konečne obed a po obede idem naproti Nele - mojej spolubývajúcej z privátu – ináč milé žieňa. Celý čas sa divím, čo tu tá ženská chce. Veď keď som jej po prvej návšteve Zaježky v jeseni básnila o tomto kúzelnom mieste a že sa sem chystám, celý čas mi vravela, že ona by takýmto spôsobom nemohla žiť. Že ona potrebuje taký svoj komfort. Oddýchnuť si chodí do nášho nového obchodného centra Európy, z ktorého ja vždy čo najskôr utekám, pretože nemám rada obchodné centrá, vždy sa v nich cítim stratená, dezorientovaná a najmä unavená z umelej klímy a prehriatych priestorov. Ale každý máme svoj spôsob oddychu.
Tak prišiel autobus, vítam Nelu, doniesla mi dáke sladkosti a delí sa so mnou o krkovičku. Konečne mäso po niekoľkých dňoch! Nie že by som nemohla bez neho žiť, ale občas mi príde
na chuť taká slanina alebo klobása. Ináč mi táto viac menej vegetariánska výživná zdravá strava vyhovuje. Človek si nezaťažuje tráviaci trakt niečím, čo nevie stráviť. Je to fajn dobrá jarná očista. Stojíme skoro každých desať minút. Šomre mi, že ako dlho ideme. Vravím, že to trvá len polhodinku, ale keď máme každú chvíľu pauzu, tak nečudo. Keď mám toho dosť, vravím jej, že tu môže byť s podmienkou, že mi nebude vkuse šomrať. Však sa sem vybrala sama a vravela som jej do čoho ide. Keď prichádzame na Sekier, vravím jej, že som nečakala, že za mnou vôbec príde a to ešte ako prvá. Že sa celý čas divím, že čo tu hľadá. No jasné, snaží sa mi zase niečo naimplantovať do hlavy. Vraj asi prišla preto, aby som počula, že sú aj ľudia, ktorým sa takýto spôsob života nepáči a nevyhovuje im. Odpovedám jej, že nemá pravdu, že to už dávno viem a že konečne ma netrápi, či sa to čo robím páči aj druhým. To by som tu nebola. Je to zlaté žieňa, rozdalo by sa Vám celé, ale strašne rada mi protirečí, niekedy mám pocit, že iba preto aby protirečila. Jasné, nemusí sa stotožniť so všetkým čo vravím a ako chcem žiť, ani sa o to nesnažím. Každý vidíme naplnenie života v niečom inom. Niekto ho vidí v tom, že zdoláva Himaláje, niekto v cestovaní, maľovaní, písaní, liečení, niekto v pomáhaní túlavým zvieratám (to je Nelin „koníček“ – najmä ak ide o mačičky) a niekto si myslí, že keď nahromadí dostatok hmotných statkov zabezpečí mu to istotu
a šťastie. No možno. Ale zabúda na to, že kedykoľvek o to môže prísť. A čo potom? Ale to je debata na dlhšie.
Takže prichádzame na Sekier, zoznamujem Nelu s ostatnými. Spytujem sa, či si dá kávu. Tak staviam vodu na kávu na piecku. Vravím, že to bude trvať trochu dlhšie. Diví sa: „A to tu nemáte rýchlo-varnú kanvicu?“ Veru nie, nemáme. Je tu síce zavedená aj elektrika ale nechceme. A veď tu máš na všetko čas. Aj na kávu. Nemusíš sa nikam ponáhľať. To je tu výhoda. Tu plynie čas úplne inakšie. Po 15 minútach je nervózna, že voda ešte nevrie. Tak si zalieva kávu mierne teplou vodou
a ide na priedomie fajčiť – s vlažnou kávou. Tak to som zvedavá ako si to vychutná. Samozrejme, vracia sa, že to nie je nič moc a keď voda vrie o desať minút, tak si zalieva druhú kávu – už vriacou vodou – a konštatuje, že to teda mohla počkať. Nenadarmo sa vraví, že trpezlivosť ruže prináša. Zotmelo sa, už sa nedá nič robiť. Dnes je taký relatívny kľud. Niektorí sa chystajú na svadbu
na Polomy, niektorí čítajú knižku, niektorí debatia, ja beriem zápisník a čosi si čmáram. Nela sa usadila do kútika a neveriacky sa pozerá. Nemusí nič vravieť. Cítim, že najradšej by ušla ale teraz naproti noci už nemá kam. Už nejde žiadny bus do mesta. Po chvíli sa spytuje: „A to vám tu nechýba telka?“ Veru nie nechýba, každý si tu vieme niečo nájsť - dáku činnosť, resp. po pracovnom dni strávenom vonku sme radi, keď si môžeme oddýchnuť. Niekto má chuť debatiť a niekto sa niekde zašiť na priedomie a čumieť na hviezdy. Každý si tu príde na svoje. Iba chúďa Nela zjavne nie. Tak podaktorí odchádzajú na svadbu a my sa s Nelou ukladáme do kuchyne. Po hodinke debaty
o novinkách a zážitkoch zatvárame oči. Skoro som už spala, keď ma zobudilo psie skučanie
pred domom. Otváram dvere a to Bubo z pastierne. Beriem baterku a vykračujem smelo cez lúku
do pastierne, pozrieť čo sa stalo, kadiaľ utiekol, prípadne zavrieť dvere ak si otvoril, aby tam nevbehla dáka zver. Sama sa divím, že koľko odvahy sa berie vo mne. Behám si v noci po lúke (síce s baterkou) akoby som to robila každú noc a vôbec nemám strach. Pozerám na dvere a tie zavreté.
A zrazu zbadám na zemi pod okienkom rozsypané ceruzky a perá, okno do korán. Je dosť úzke a dosť vysoko od zeme. No mal čo robiť. Asi musel byť veľmi zúfalý, že pán sa zabáva na svadbe a on chudák musel ostať doma. Znovu sa ukladáme. Ale nie je nám súdené sa vyspať túto noc. Zvoní budík, zvonil aj včera. Pokúšali sa ho predtým nastaviť na správny čas a omylom sa nastavil budík na skorú rannú hodinu a nedarí sa nám to vynulovať.
Zobúdzame sa po prebdenej noci, na raňajky máme pšenovú kašu. Všetci si pochutnávajú, zdá sa, len na Nele vidím, že s nechuťou to do seba súka. Spytujem sa jej kedy chce ísť domov. Vraj prvým busom. Tak pozerám – prvý ide z Kráľovej až o piatej. Vidím jej zdesenie v očiach. Tak pozerám, že zo Zaježky ide o jednej – radšej sa prejde akoby tu mala vydržať celý deň. Ešte k tomu aj prší. To by sa tu fakt zbesnela, uznávam. Tak ju vyprevádzam a vraciam sa rýchlo dačo zjesť, aby som o 3tej mohla ísť na premietanie a „prednášku“ o Izraeli. Veľmi zaujímavé, ak sa chce človek dozvedieť niečo tom ako funguje komunita niekde na Sahare 40 km od zdroja vody.
Záver: Pobyt na lazoch a´la Sekier nie je pre každého, najmä nie pre mestské či nákupychtivé typy, resp. pre tých, čo majú radi pohodlie a nezjedia nič iné okrem mäsa. Aj keď, taká krátkodobá návšteva môže byť určite aj pre nich prínosom. Skúsiť treba všetko na vlastnej koži. Len bacha, lebo taká koža sa občas aj ježí, najmä v Zaježovej a miestach jej podobných.
Tuesday, December 9, 2008
Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježovej. O poranenom prste, bolesti, egoizme... – 4. časť
Heuréka! Mám to! Konečne som pochopila český výraz: „Zaježkovi voči!“ Chcete to vedieť aj Vy? Nech sa páči, pozývam Vás na čítanie ďalších zážitkov zo seriálu: „Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježovej“. Vysvetlenie nájdete medzi riadkami.
Milí nadšenci Zaježkovci, aby ste si nemysleli, že je to na lazoch v Zaježovej na Sekieri len prechádzka ružovým sadom ako som to líčila v 3tej časti, tak čítajte pozorne, skôr než sa sem vychystáte.
Vďaka poranenému prstu som celú noc nespala. Večer keď som si prst preväzovala a kontrolovala ranu, ťažko som si povzdychla: „To nevyzerá dobre!“ Ostatní sa na mňa len pozreli a venovali sa ďalej svojej činnosti. Trošku ma zarazilo, že nik nemá snahu sa na to ani len pozrieť, pomôcť mi to obviazať a či ma trošku poľutovať. Žiaden záujem o moju maličkosť a moju bolesť. Trápim sa sama jednoručne s obväzovaním dosť hlbokej rany a zubami trhám obväz. Tak si pripadám taká opustená a sama, akoby som sa nachádzala niekde v Himalájach a oni by ma pokojne nechali bez povšimnutia. Taká bezcitnosť! Ešte že som len pár kilometrov od mesta – prinajhoršom zídem
do mesta. Som síce na to sama ale nie bezradná, viem si poradiť. A dochádza mi, že človek je aj tak vlastne vždy na všetko sám a veľakrát, keď čaká pomoc sa mu jej nedostáva. Asi ma to má zoceliť. Tak toto je fakt škola prežitia. Spytujem sa: „Čo to je?“
Darmo, s egoizmom a ľahostajnosťou sa človek stretne vždy a všade, je jedno či je to v meste a či
na lazoch. Čo už. Tak ako existuje deň a noc, tak existuje dobro a zlo – vedľa seba, ruka v ruke. Nič nie je len biele a nič nie je len čierne. Všetko má aj kúsok z tej druhej zložky. Je len na človeku,
do akej miery chce posilniť tie dobré vlastnosti a do akej miery potlačiť tie negatívne. Spomínam si na to ako som na obed vravela o mojej nehode v Grécku, keď som spadla z motorky a Gréci
z blízkeho hotela nám síce podali fľašu s vodou na pitie, ale o tom, že by sme si mohli ňou vyčistiť aj rany, nebolo reči. Chceli nás hneď posadiť na motorku a keď som ja odmietla, že nikdy viac, tak že máme ísť 20 km autobusom. Naveľa - naveľa zavolali majiteľovi požičovne a tí po nás po 2 hodinách prišli. A potom večer sme si čistili zaschnuté rany a snažili sa z nich nejakým spôsobom vydrhnúť malinké kamienky, ktoré sa vryli do kože. Teraz si pripadám ako Ježiš, keď rozprával podobenstvá. Tiež akoby som rozprávala podobenstvo niekomu koho sa to týka a on ostáva aj napriek tomu hluchý a slepý. „Oj ľudia, ľúty ľudia,...!“
Teraz sa mi zišli moje znalosti zo zdravotníckeho krúžku na základnej škole. Tak predsa škola je aj na niečo dobrá. Závisí to od učiteľky, učiteľa, čo a ako žiakovi podajú. Či ho vedia pre niečo aj nadchnúť aj mimoškolských aktivít a či sú pre žiačika len nevyhnutným zlom a nočnou morou. Ja som mala na prvom stupni šťastie na jednu úžasnú učiteľku pani Alžbetu Plavúchovú (dúfam, že sa nenahnevá, že uvádzam jej meno, ale komu česť tomu česť). Radi sme chodili na všetky krúžky, čo viedla – gymnastika, pohybové hry, zdravotnícky krúžok. Vtedy boli v ponuke takéto možnosti. Dnes je asi síce tiež možnosť chodiť na rôzne krúžky a záujmové činnosti, ale už sa za všetko neskutočne cvaká a nie všetci rodičia na to majú. Sú radi, že vyžijú od výplaty do výplaty. No a tí bohatší poväčšine – ako tak pozorujem a počúvam – kúpia svojim ratolestiam radšej PC-čko, aby im dali pokoj a aby išli s dobou. To je dnes celá záujmová činnosť detí, aj keď verím, že nie všetkých.
Takže po prebdenej noci sa rozhodujem, že nejdem na stavbu slameného domčeka, ale že prečkám tu a poobede pôjdem s poraneným prstom do Zvolena. Ale keď som si ho potom preväzovala a skúšala zohnúť, či nemám preseknutú šľachu a či kosť tak som zistila, že je to celkom OK. Tak pomáham s prácami na záhrade. Svieti pekne slniečko a už ma ani prst nebolí, len občas. Konštatujem, že práca je najlepší liek na všetky bolesti. Jasné, keby prst hnisal alebo bol zlomený, tak práca by na bolesť nepomohla. Mala som šťastie v nešťastí. Neprišla som o prst a dozvedela som sa, že vlastne tu nikomu na mne nezáleží. Prečo by aj malo? Však sme vlastne cudzí ľudia, ktorých dala dokopy „náhoda“. Ale vraj žiadne stretnutie nie je náhodné.
Keď dokončím prácu na záhrade, idem sa najesť. Vchádzam do kuchyne, všetci už jedia, resp. si naberajú. Prichádzam k hrncu s granadírom, ktorý ostal od včera. A ako pozerám tak pozerám, hrniec prázdny. Vraj: „Bolo tam toho už málo.“ Hlavne že keď som sa pred obedom spytovala, či treba dačo navariť, dostalo sa mi odpovede, že veď dnes sme tu len 4 a zo včera toho ešte ostalo. Aj mne sa tak zdalo, veď ten granadír som včera pomáhala variť a bolo ho naozaj dosť. Ale asi som mala len vidiny, alebo veľké oči. Nejde mi to do hlavy ako ostatní si mohli naložiť všetko, keď vedeli, že je tu ešte jeden človek, ktorý bude hladný. Stačilo, aby si každý naložil o trošku menej. Aspoň ja som zvyknutá vždy myslieť aj na druhých. Ale musím povedať, že táto stránka mojej povahy mi naozaj veľakrát bola skôr na škodu ako na osoh. Mala by som sa nad sebou asi zamyslieť. Tak si nakladám obilnú kašu z raňajok a hádžem do pahreby zopár zemiakov.
Poobede ešte robíme na záhrade. Ostatným oznamujem, že som sa už rozhodla, že tu ostanem do jesene. Dozvedám sa, že to sa musia k tomu všetci súčasní „stáli Sekierčania“ vyjadriť po mesiaci pobytu. Hm, zaujímavé, skoro ako v Big-brothers alebo vo Vyvolených – myslím si, že bolo škoda peňazí natáčať niekoľko dielov takejto reality šou. Ja to tu mám naživo. No jasné, ak sa mi podarí zotrvať tu dlhšie, nedostanem žiadny milión ani nebudem slávna a nebude ma nikto pozývať na dáku pochybnú párty. Ale ja som si tu svoju odmenu už našla. Najprv ma napadlo: „Joj, to by som tu mala teda sekať dobrotu, ak tu chcem teda zostať.“ Ale potom si vravím: „Žiadne také, budem taká aká som, sama sebou, veď na to som sem prišla. Neprišla som sa hrať na niekoho iného. Podobného divadielka pre okolie aj pre samú seba už bolo dosť. Konečne som zistila, že si vlastne môžem robiť čo chcem, že si môžem dovoliť čokoľvek (pravdaže myslím vždy na zásadu nech tým neubližujem druhým), všetko je na mne, všetko je v mojej mysli a tá nepozná hraníc. Padli žarty, že ak tu ostanem do jesene, tak prídem pomaly o všetky končatiny. Vravím, že nevadí, mne stačí moja fantázia.
Zhrnutie objavov dnešného dňa teda je:
1) Pomôž si človeče, aj boh Ti pomôže – najmä keď si zatneš sekerou do prsta.
2) Čo sa v škole naučíš na lazoch akoby si našiel.
3) S dobrotou vyjdeš na psí tridsiatok, resp. sa niekedy ani nenaješ. Skús to radšej s egoizmom.
4) Aj napriek tomu, že by som nikam nezapadala, rozhodujem sa byť sama sebou.
Milí nadšenci Zaježkovci, aby ste si nemysleli, že je to na lazoch v Zaježovej na Sekieri len prechádzka ružovým sadom ako som to líčila v 3tej časti, tak čítajte pozorne, skôr než sa sem vychystáte.
Vďaka poranenému prstu som celú noc nespala. Večer keď som si prst preväzovala a kontrolovala ranu, ťažko som si povzdychla: „To nevyzerá dobre!“ Ostatní sa na mňa len pozreli a venovali sa ďalej svojej činnosti. Trošku ma zarazilo, že nik nemá snahu sa na to ani len pozrieť, pomôcť mi to obviazať a či ma trošku poľutovať. Žiaden záujem o moju maličkosť a moju bolesť. Trápim sa sama jednoručne s obväzovaním dosť hlbokej rany a zubami trhám obväz. Tak si pripadám taká opustená a sama, akoby som sa nachádzala niekde v Himalájach a oni by ma pokojne nechali bez povšimnutia. Taká bezcitnosť! Ešte že som len pár kilometrov od mesta – prinajhoršom zídem
do mesta. Som síce na to sama ale nie bezradná, viem si poradiť. A dochádza mi, že človek je aj tak vlastne vždy na všetko sám a veľakrát, keď čaká pomoc sa mu jej nedostáva. Asi ma to má zoceliť. Tak toto je fakt škola prežitia. Spytujem sa: „Čo to je?“
Darmo, s egoizmom a ľahostajnosťou sa človek stretne vždy a všade, je jedno či je to v meste a či
na lazoch. Čo už. Tak ako existuje deň a noc, tak existuje dobro a zlo – vedľa seba, ruka v ruke. Nič nie je len biele a nič nie je len čierne. Všetko má aj kúsok z tej druhej zložky. Je len na človeku,
do akej miery chce posilniť tie dobré vlastnosti a do akej miery potlačiť tie negatívne. Spomínam si na to ako som na obed vravela o mojej nehode v Grécku, keď som spadla z motorky a Gréci
z blízkeho hotela nám síce podali fľašu s vodou na pitie, ale o tom, že by sme si mohli ňou vyčistiť aj rany, nebolo reči. Chceli nás hneď posadiť na motorku a keď som ja odmietla, že nikdy viac, tak že máme ísť 20 km autobusom. Naveľa - naveľa zavolali majiteľovi požičovne a tí po nás po 2 hodinách prišli. A potom večer sme si čistili zaschnuté rany a snažili sa z nich nejakým spôsobom vydrhnúť malinké kamienky, ktoré sa vryli do kože. Teraz si pripadám ako Ježiš, keď rozprával podobenstvá. Tiež akoby som rozprávala podobenstvo niekomu koho sa to týka a on ostáva aj napriek tomu hluchý a slepý. „Oj ľudia, ľúty ľudia,...!“
Teraz sa mi zišli moje znalosti zo zdravotníckeho krúžku na základnej škole. Tak predsa škola je aj na niečo dobrá. Závisí to od učiteľky, učiteľa, čo a ako žiakovi podajú. Či ho vedia pre niečo aj nadchnúť aj mimoškolských aktivít a či sú pre žiačika len nevyhnutným zlom a nočnou morou. Ja som mala na prvom stupni šťastie na jednu úžasnú učiteľku pani Alžbetu Plavúchovú (dúfam, že sa nenahnevá, že uvádzam jej meno, ale komu česť tomu česť). Radi sme chodili na všetky krúžky, čo viedla – gymnastika, pohybové hry, zdravotnícky krúžok. Vtedy boli v ponuke takéto možnosti. Dnes je asi síce tiež možnosť chodiť na rôzne krúžky a záujmové činnosti, ale už sa za všetko neskutočne cvaká a nie všetci rodičia na to majú. Sú radi, že vyžijú od výplaty do výplaty. No a tí bohatší poväčšine – ako tak pozorujem a počúvam – kúpia svojim ratolestiam radšej PC-čko, aby im dali pokoj a aby išli s dobou. To je dnes celá záujmová činnosť detí, aj keď verím, že nie všetkých.
Takže po prebdenej noci sa rozhodujem, že nejdem na stavbu slameného domčeka, ale že prečkám tu a poobede pôjdem s poraneným prstom do Zvolena. Ale keď som si ho potom preväzovala a skúšala zohnúť, či nemám preseknutú šľachu a či kosť tak som zistila, že je to celkom OK. Tak pomáham s prácami na záhrade. Svieti pekne slniečko a už ma ani prst nebolí, len občas. Konštatujem, že práca je najlepší liek na všetky bolesti. Jasné, keby prst hnisal alebo bol zlomený, tak práca by na bolesť nepomohla. Mala som šťastie v nešťastí. Neprišla som o prst a dozvedela som sa, že vlastne tu nikomu na mne nezáleží. Prečo by aj malo? Však sme vlastne cudzí ľudia, ktorých dala dokopy „náhoda“. Ale vraj žiadne stretnutie nie je náhodné.
Keď dokončím prácu na záhrade, idem sa najesť. Vchádzam do kuchyne, všetci už jedia, resp. si naberajú. Prichádzam k hrncu s granadírom, ktorý ostal od včera. A ako pozerám tak pozerám, hrniec prázdny. Vraj: „Bolo tam toho už málo.“ Hlavne že keď som sa pred obedom spytovala, či treba dačo navariť, dostalo sa mi odpovede, že veď dnes sme tu len 4 a zo včera toho ešte ostalo. Aj mne sa tak zdalo, veď ten granadír som včera pomáhala variť a bolo ho naozaj dosť. Ale asi som mala len vidiny, alebo veľké oči. Nejde mi to do hlavy ako ostatní si mohli naložiť všetko, keď vedeli, že je tu ešte jeden človek, ktorý bude hladný. Stačilo, aby si každý naložil o trošku menej. Aspoň ja som zvyknutá vždy myslieť aj na druhých. Ale musím povedať, že táto stránka mojej povahy mi naozaj veľakrát bola skôr na škodu ako na osoh. Mala by som sa nad sebou asi zamyslieť. Tak si nakladám obilnú kašu z raňajok a hádžem do pahreby zopár zemiakov.
Poobede ešte robíme na záhrade. Ostatným oznamujem, že som sa už rozhodla, že tu ostanem do jesene. Dozvedám sa, že to sa musia k tomu všetci súčasní „stáli Sekierčania“ vyjadriť po mesiaci pobytu. Hm, zaujímavé, skoro ako v Big-brothers alebo vo Vyvolených – myslím si, že bolo škoda peňazí natáčať niekoľko dielov takejto reality šou. Ja to tu mám naživo. No jasné, ak sa mi podarí zotrvať tu dlhšie, nedostanem žiadny milión ani nebudem slávna a nebude ma nikto pozývať na dáku pochybnú párty. Ale ja som si tu svoju odmenu už našla. Najprv ma napadlo: „Joj, to by som tu mala teda sekať dobrotu, ak tu chcem teda zostať.“ Ale potom si vravím: „Žiadne také, budem taká aká som, sama sebou, veď na to som sem prišla. Neprišla som sa hrať na niekoho iného. Podobného divadielka pre okolie aj pre samú seba už bolo dosť. Konečne som zistila, že si vlastne môžem robiť čo chcem, že si môžem dovoliť čokoľvek (pravdaže myslím vždy na zásadu nech tým neubližujem druhým), všetko je na mne, všetko je v mojej mysli a tá nepozná hraníc. Padli žarty, že ak tu ostanem do jesene, tak prídem pomaly o všetky končatiny. Vravím, že nevadí, mne stačí moja fantázia.
Zhrnutie objavov dnešného dňa teda je:
1) Pomôž si človeče, aj boh Ti pomôže – najmä keď si zatneš sekerou do prsta.
2) Čo sa v škole naučíš na lazoch akoby si našiel.
3) S dobrotou vyjdeš na psí tridsiatok, resp. sa niekedy ani nenaješ. Skús to radšej s egoizmom.
4) Aj napriek tomu, že by som nikam nezapadala, rozhodujem sa byť sama sebou.
Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježke. Ako som našla šťastie za rohom - 3. časť
Bolo to také ľahké, celý čas som mala šťastie rovno pod nosom... Ale až tu na Zaježke na Sekieri sa mi otvorili oči a asi aj srdce. Buch, buch, buch!
5.3.2008
Ráno ledva vstanem z postele, hodím do seba ovsené vločky a ideme na vedľajšiu usadlosť stavať slamený domček – to som teda zvedavá. Vyrážame na stavbu. Zoznamujem sa s Mircom – jedným
z prvých usadlíkov na Sekieri. Prideľuje nám robotu. Medzi balíkmi slamy, čo sa kladú na podlahu sú diery tak ich vypĺňam slamou a vápnom na striedačku. Nie je to ťažká robota, ale taká zdĺhavá prplačka. Ide to pomaly. Ale baví ma to. O druhej sa nám nesie obed - kapustová polievka s tofu syrom a druhé je rizoto. Vrhám sa na čerstvý chlieb. Po 4-roch dňoch by som aj život zaň dala. Vybavujú sa mi spomienky na putovné tábory v detstve, keď som sa po troch týždňoch v stane tešila na teplú sprchu a jablko. Veci, ktoré nám prídu bežné.
Obedňajšia pauza končí a ide sa do práce. Teraz vozím balíky slamy na fúriku bližšie ku stavbe. Tak toto je celkom dobrá makačka. Slamu mám všade. Potom ku koncu opäť špárujem diery
a o štvrtej končíme. Po ceste na Sekier objavujem nádhernú planinu. Fajn flek na môj domček - ak raz bude. Tak na kopčoku, slniečko od rána do večera a zo severu je krytý briežkom, super výhľad
navôkol. Líham na trávu a snívam. O dreveničke alebo slamienke s povalou, kde by viseli sušené bylinky...Chýba už len babka kořenářka a Maruška z rozprávky „Byl jednou jeden král“. Možno, že tu by som mohla nájsť ten “pevný bod pod nohami”, kam by som sa mohla vracať z mojich plánovaných potuliek po svete, kam by som mohla unikať pred civilizáciou, kam by som si mohla chodiť oddýchnuť a načerpať nové sily, kde by som si mohla zložiť svojich pár slivák, kde by som našla útočisko.
Pohrávam sa už od príchodu s myšlienkou, že tu ostanem na celé leto až do jesene, nech vidím celý kolobeh. Chcem síce spoznávať kultúru a zvyky ostatných krajín, ale zisťujem, že nepoznám vlastne riadne ani tú svoju. Tak neviem, či by som nemala začať práve tu. Je sa toho toľko učiť. Ani som nemyslela, že sa mi tu bude až tak páčiť. Ale asi som to podvedome tušila, keď ma sem tak ťahalo od prvej chvíle ako som sa dozvedela o tomto mieste.
Večer zpojazdňujem internet a už mám ľudí v poradovníku. No zaujímavé, pozerať na človeka ako pri sviečkach ďube do počítača a surfuje po internete. Ja sa dostávam k počítaču po dvoch hodinách čakania. Budem musieť určiť dáke pravidlá, ale prvý deň nech si to užijú. No prišla na lazy technika baľšaja.
6.3.2008
Doobeda pomáham variť obed pre nás a aj pre chalanov, čo robia na stavbe. Po obede idem opravovať hrable, čo som zlomila. Už mám prvý „zub“ skoro hotový, treba ho len zarovnať sekerou. A je to tu! Nedopatrením si zatnem do prsta na ľavej ruke. Tečiem z krvi ako Krvavá Mary. Ešteže mi nevadí pohľad na krv a mám vysoký prah bolesti. Alebo žeby to bolo šokom? Či sú to doteraz neprejavené sado-masochistické sklony? Po hodinke sa mi krvácanie zastavuje, tak si to omotávam obväzom. Som vyradená z pracovného procesu ale ešte predtým dokončujem hrable.
Večer ma vyzvali prečítať básničku. Vravím, že slovensky mi nebudú všetci rozumieť. Vraj nevadí, že ide o zvuk hlasu. Tak čítam a zároveň sa snažím prekladať do angličtiny báseň
„O bezdomovcoch“ . Žožo žartuje, že to je o nás. Možno tak trochu. Hľadáme svoj domov, svoj spôsob života. Je úžasné, že existuje také miesto, kde si človek môže prísť vyskúšať tento spôsob života a učiť sa tu od ostatných. Je skvelé, že niekto niečo také vymyslel. Ja som vždy túžila žiť takýmto jednoduchým životom v úzkom kontakte s prírodou. Len kebyže som na to sama a mám kúpiť hneď dáky laz a všetko od piky sa učiť sama a ešte k tomu žena, tak asi nikdy by som sa na to nedala. Alebo dala ale možno o 20 rokov neskôr. A to by už bolo trošku o inom. Ani tej energie by som už nemala toľko. Tu som našla svoje ŠŤASTIE – vedela som, na základe sna, že mám tu niečo nájsť, len som nevedela, že sa vlastne v priebehu troch dní rozhodnem tu ostať až do jesene, aby som videla celý ten kolobeh. Bola by škoda na jar tu niečo zasiať a nevidieť ako vzíde prvý klíček, ako to rastie a dozrieva. Chcem vidieť ako tu v máji pučia kvety na stromoch, chcem vidieť ako rastie obilie a dozrievajú klasy, ako sa zožne. Teším sa na letné noci, keď si urobíme vonku oheň a budem spať v senníku alebo pod šírim nebom. Niečo podobné som zažívala ako dieťa, keď sme cez letné alebo zimné prázdniny chodili s otcom do Kvačianskej doliny. Bývali sme v mlyne, ktorý sa rekonštruoval. Chodili sme na túry, umývali sme sa v ľadovom potoku, jedli sme pečené jablká
na plechu, pili čaj z byliniek, ktoré sme si nazbierali a nič nám nechýbalo. Teraz je to podobné. Nemôžem povedať, že také isté, lebo nič sa nezopakuje presne ako predtým. Aj keď sa mi stáva, že zažívam situácie a mám pocit, že toto tu už raz bolo. Určite to poznáte aj Vy. Napríklad zoznámim sa s niekým novým a mám pocit, že mi je strašne povedomý. A dopátrať sa neviem, dumám ako dumám a na nič neprichádzam. A tak isto to býva aj s miestami. A presne ten pocit mám tu
na Sekieri. Akoby som tu už dakedy bola, akoby som tu žila odjakživa, akoby som sa tu narodila. Možno – v minulom živote. Akoby tu bol môj domov. Nikde som nebola šťastnejšia. Aj keď je to odvážne, povedať či napísať to po pár dňoch, ale píšem čo cítim. Tá radosť, šťastie, spokojnosť, harmónia, pocit slobody, čo sa mi rozlieva na srdci a na duši sa nedá popísať. To si treba zažiť. Jednoducho to vyviera z môjho srdca. A keď aj tu sa vyskytnú situácie, ktoré sa mi nie vždy páčia, tento pocit mi nemôže nikto zobrať. Nikdy som nebola šťastnejšou a slobodnejšou bytosťou ako TU a TERAZ. Konečne chápem ten správny význam pojmu SLOBODA. „Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre Teba mne páni šibenicu stroja... – tak o tomto básnili Štúrovci.
Vždy som žila skôr pre budúcnosť a nevedela som sa tešiť zo života naplno, pretože som mala vždy pocit, že niečo zmeškám alebo neurobím tak ako som si vytýčila. Samozrejme, mám plány na jeseň, čo budem robiť, ktoré ešte nechcem vyzrádzať. Možno sa ešte zmenia a možno nie a možno mi OSUD priveje zase niečo celkom nečakané. A možno mi po mesiaci „stáli Sekierčania“ povedia, že ma medzi sebou nechcú, že nezapadám. Áno aj tu sa občas cítim, že som len sama a každý je tu sám pre seba. O tom možno neskôr v ďalšom článku. Každý chce mať občas pokoj od tých druhých, keďže tu žijeme v „komunite“, každý sa chce občas zašiť a je občas nevrlý alebo nekomunikatívny ale každý má na to právo. Ale tu sa dá zašiť pred ostatnými na tisíc spôsobov: do lesa, na lúku,
na pole, na prechádzku alebo sám do seba. Možno budem nútená ísť ďalej SVOJOU CESTOU. Ktovie? Je to o tom, že celý život som sa snažila zapadať, akceptovať názory, s ktorými som nebola stotožnená, nevyjadrovať sa, že mám na to iný názor, pretože by sa na mňa dívali, že som vyšinutá a či z iného sveta. Možno aj som. Možno som spadla z dákej inej planéty, dimenzie sem na Zem, aby som sa tu niečomu naučila. A aj teraz bola reakcia zopár kamarátok: „Ty si šibnutá.“ Ale už ma to netrápi. Každý má to SVOJE ŠŤASTIE a ja som ho našla tu. Takmer za kopcom – celý čas som to mala pod nosom, ako na dlani a nevidela som to. Pretože som si myslela, že to sa nesmie, BYŤ INÝ ako si spoločnosť a okolie želá. A potom som tým trpela len ja, že som nebola tým kým som. Som slobodným človekom, ktorý prevzal zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Ďakujem Marošovi, vďaka ktorému som sem prišla prvý krát na Polomy na šamanský seminár a dozvedela som sa
o tomto mieste. Ďakujem ľuďom, ktorý prišli s touto myšlienkou a naďalej ju podporujú. Ďakujem OSUDU a SNU, ktorý ma sem zavial.
Pripájam básničku, ktorú som tu zložila v deň, keď som sa rozhodla, že tu chcem ostať na dlhšie ako na mesiac. Badám, že poéziu si číta minimum ľudí, hoci niekedy má báseň v pár riadkoch vyššiu vypovedaciu schopnosť ako próza. Len treba vedieť dešifrovať ODKAZY, SYMBOLY, METAFORY tak ako to treba vedieť dešifrovať aj bežnom živote – počúvať intuíciu, hlas srdca, čítať medzi riadkami:
O ŠŤASTÍ
Som šťastná až pod prah duše,
som šťastná ako len človek môže byť.
Už viem, že nemusím si žiadne méty vytýčiť.
Veď odmena každým dňom prichádza
a ja v jednoduchosti šťastie nachádzam.
Každý deň je plný darov,
načo teda čerpať márnou snahou?!
Krásne myšlienky ženú sa mi hlavou
a piesne srdcom.
Chcem vykričať z plných pľúc,
že šťastie je také ľahké dosiahnuť.
Stačí iba ruku natiahnuť
a otvoriť oči dokorán
a človek ocitne sa pred bránou brán.
Stačí keď otvorí človek riadne oči
a hneď krásu sveta zočí –
zoči-voči.
Stojím pred bránou svojho srdca
a počujem ako šťastie na ňu búcha.
Je mi jasné, že nikde to nie je ideálne a aj tu sa stretnem aj s negatívami, problémami a určite aj dákymi potýčkami alebo spormi, ale viem, že je to na mne, či tu ostanem, či odídem zajtra a či o pár týždňov a či mesiacov. Rozhodujem sama za seba, robím a skúšam, čo ma baví, vyjadrujem, čo cítim. Proste SOM.
5.3.2008
Ráno ledva vstanem z postele, hodím do seba ovsené vločky a ideme na vedľajšiu usadlosť stavať slamený domček – to som teda zvedavá. Vyrážame na stavbu. Zoznamujem sa s Mircom – jedným
z prvých usadlíkov na Sekieri. Prideľuje nám robotu. Medzi balíkmi slamy, čo sa kladú na podlahu sú diery tak ich vypĺňam slamou a vápnom na striedačku. Nie je to ťažká robota, ale taká zdĺhavá prplačka. Ide to pomaly. Ale baví ma to. O druhej sa nám nesie obed - kapustová polievka s tofu syrom a druhé je rizoto. Vrhám sa na čerstvý chlieb. Po 4-roch dňoch by som aj život zaň dala. Vybavujú sa mi spomienky na putovné tábory v detstve, keď som sa po troch týždňoch v stane tešila na teplú sprchu a jablko. Veci, ktoré nám prídu bežné.
Obedňajšia pauza končí a ide sa do práce. Teraz vozím balíky slamy na fúriku bližšie ku stavbe. Tak toto je celkom dobrá makačka. Slamu mám všade. Potom ku koncu opäť špárujem diery
a o štvrtej končíme. Po ceste na Sekier objavujem nádhernú planinu. Fajn flek na môj domček - ak raz bude. Tak na kopčoku, slniečko od rána do večera a zo severu je krytý briežkom, super výhľad
navôkol. Líham na trávu a snívam. O dreveničke alebo slamienke s povalou, kde by viseli sušené bylinky...Chýba už len babka kořenářka a Maruška z rozprávky „Byl jednou jeden král“. Možno, že tu by som mohla nájsť ten “pevný bod pod nohami”, kam by som sa mohla vracať z mojich plánovaných potuliek po svete, kam by som mohla unikať pred civilizáciou, kam by som si mohla chodiť oddýchnuť a načerpať nové sily, kde by som si mohla zložiť svojich pár slivák, kde by som našla útočisko.
Pohrávam sa už od príchodu s myšlienkou, že tu ostanem na celé leto až do jesene, nech vidím celý kolobeh. Chcem síce spoznávať kultúru a zvyky ostatných krajín, ale zisťujem, že nepoznám vlastne riadne ani tú svoju. Tak neviem, či by som nemala začať práve tu. Je sa toho toľko učiť. Ani som nemyslela, že sa mi tu bude až tak páčiť. Ale asi som to podvedome tušila, keď ma sem tak ťahalo od prvej chvíle ako som sa dozvedela o tomto mieste.
Večer zpojazdňujem internet a už mám ľudí v poradovníku. No zaujímavé, pozerať na človeka ako pri sviečkach ďube do počítača a surfuje po internete. Ja sa dostávam k počítaču po dvoch hodinách čakania. Budem musieť určiť dáke pravidlá, ale prvý deň nech si to užijú. No prišla na lazy technika baľšaja.
6.3.2008
Doobeda pomáham variť obed pre nás a aj pre chalanov, čo robia na stavbe. Po obede idem opravovať hrable, čo som zlomila. Už mám prvý „zub“ skoro hotový, treba ho len zarovnať sekerou. A je to tu! Nedopatrením si zatnem do prsta na ľavej ruke. Tečiem z krvi ako Krvavá Mary. Ešteže mi nevadí pohľad na krv a mám vysoký prah bolesti. Alebo žeby to bolo šokom? Či sú to doteraz neprejavené sado-masochistické sklony? Po hodinke sa mi krvácanie zastavuje, tak si to omotávam obväzom. Som vyradená z pracovného procesu ale ešte predtým dokončujem hrable.
Večer ma vyzvali prečítať básničku. Vravím, že slovensky mi nebudú všetci rozumieť. Vraj nevadí, že ide o zvuk hlasu. Tak čítam a zároveň sa snažím prekladať do angličtiny báseň
„O bezdomovcoch“ . Žožo žartuje, že to je o nás. Možno tak trochu. Hľadáme svoj domov, svoj spôsob života. Je úžasné, že existuje také miesto, kde si človek môže prísť vyskúšať tento spôsob života a učiť sa tu od ostatných. Je skvelé, že niekto niečo také vymyslel. Ja som vždy túžila žiť takýmto jednoduchým životom v úzkom kontakte s prírodou. Len kebyže som na to sama a mám kúpiť hneď dáky laz a všetko od piky sa učiť sama a ešte k tomu žena, tak asi nikdy by som sa na to nedala. Alebo dala ale možno o 20 rokov neskôr. A to by už bolo trošku o inom. Ani tej energie by som už nemala toľko. Tu som našla svoje ŠŤASTIE – vedela som, na základe sna, že mám tu niečo nájsť, len som nevedela, že sa vlastne v priebehu troch dní rozhodnem tu ostať až do jesene, aby som videla celý ten kolobeh. Bola by škoda na jar tu niečo zasiať a nevidieť ako vzíde prvý klíček, ako to rastie a dozrieva. Chcem vidieť ako tu v máji pučia kvety na stromoch, chcem vidieť ako rastie obilie a dozrievajú klasy, ako sa zožne. Teším sa na letné noci, keď si urobíme vonku oheň a budem spať v senníku alebo pod šírim nebom. Niečo podobné som zažívala ako dieťa, keď sme cez letné alebo zimné prázdniny chodili s otcom do Kvačianskej doliny. Bývali sme v mlyne, ktorý sa rekonštruoval. Chodili sme na túry, umývali sme sa v ľadovom potoku, jedli sme pečené jablká
na plechu, pili čaj z byliniek, ktoré sme si nazbierali a nič nám nechýbalo. Teraz je to podobné. Nemôžem povedať, že také isté, lebo nič sa nezopakuje presne ako predtým. Aj keď sa mi stáva, že zažívam situácie a mám pocit, že toto tu už raz bolo. Určite to poznáte aj Vy. Napríklad zoznámim sa s niekým novým a mám pocit, že mi je strašne povedomý. A dopátrať sa neviem, dumám ako dumám a na nič neprichádzam. A tak isto to býva aj s miestami. A presne ten pocit mám tu
na Sekieri. Akoby som tu už dakedy bola, akoby som tu žila odjakživa, akoby som sa tu narodila. Možno – v minulom živote. Akoby tu bol môj domov. Nikde som nebola šťastnejšia. Aj keď je to odvážne, povedať či napísať to po pár dňoch, ale píšem čo cítim. Tá radosť, šťastie, spokojnosť, harmónia, pocit slobody, čo sa mi rozlieva na srdci a na duši sa nedá popísať. To si treba zažiť. Jednoducho to vyviera z môjho srdca. A keď aj tu sa vyskytnú situácie, ktoré sa mi nie vždy páčia, tento pocit mi nemôže nikto zobrať. Nikdy som nebola šťastnejšou a slobodnejšou bytosťou ako TU a TERAZ. Konečne chápem ten správny význam pojmu SLOBODA. „Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre Teba mne páni šibenicu stroja... – tak o tomto básnili Štúrovci.
Vždy som žila skôr pre budúcnosť a nevedela som sa tešiť zo života naplno, pretože som mala vždy pocit, že niečo zmeškám alebo neurobím tak ako som si vytýčila. Samozrejme, mám plány na jeseň, čo budem robiť, ktoré ešte nechcem vyzrádzať. Možno sa ešte zmenia a možno nie a možno mi OSUD priveje zase niečo celkom nečakané. A možno mi po mesiaci „stáli Sekierčania“ povedia, že ma medzi sebou nechcú, že nezapadám. Áno aj tu sa občas cítim, že som len sama a každý je tu sám pre seba. O tom možno neskôr v ďalšom článku. Každý chce mať občas pokoj od tých druhých, keďže tu žijeme v „komunite“, každý sa chce občas zašiť a je občas nevrlý alebo nekomunikatívny ale každý má na to právo. Ale tu sa dá zašiť pred ostatnými na tisíc spôsobov: do lesa, na lúku,
na pole, na prechádzku alebo sám do seba. Možno budem nútená ísť ďalej SVOJOU CESTOU. Ktovie? Je to o tom, že celý život som sa snažila zapadať, akceptovať názory, s ktorými som nebola stotožnená, nevyjadrovať sa, že mám na to iný názor, pretože by sa na mňa dívali, že som vyšinutá a či z iného sveta. Možno aj som. Možno som spadla z dákej inej planéty, dimenzie sem na Zem, aby som sa tu niečomu naučila. A aj teraz bola reakcia zopár kamarátok: „Ty si šibnutá.“ Ale už ma to netrápi. Každý má to SVOJE ŠŤASTIE a ja som ho našla tu. Takmer za kopcom – celý čas som to mala pod nosom, ako na dlani a nevidela som to. Pretože som si myslela, že to sa nesmie, BYŤ INÝ ako si spoločnosť a okolie želá. A potom som tým trpela len ja, že som nebola tým kým som. Som slobodným človekom, ktorý prevzal zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Ďakujem Marošovi, vďaka ktorému som sem prišla prvý krát na Polomy na šamanský seminár a dozvedela som sa
o tomto mieste. Ďakujem ľuďom, ktorý prišli s touto myšlienkou a naďalej ju podporujú. Ďakujem OSUDU a SNU, ktorý ma sem zavial.
Pripájam básničku, ktorú som tu zložila v deň, keď som sa rozhodla, že tu chcem ostať na dlhšie ako na mesiac. Badám, že poéziu si číta minimum ľudí, hoci niekedy má báseň v pár riadkoch vyššiu vypovedaciu schopnosť ako próza. Len treba vedieť dešifrovať ODKAZY, SYMBOLY, METAFORY tak ako to treba vedieť dešifrovať aj bežnom živote – počúvať intuíciu, hlas srdca, čítať medzi riadkami:
O ŠŤASTÍ
Som šťastná až pod prah duše,
som šťastná ako len človek môže byť.
Už viem, že nemusím si žiadne méty vytýčiť.
Veď odmena každým dňom prichádza
a ja v jednoduchosti šťastie nachádzam.
Každý deň je plný darov,
načo teda čerpať márnou snahou?!
Krásne myšlienky ženú sa mi hlavou
a piesne srdcom.
Chcem vykričať z plných pľúc,
že šťastie je také ľahké dosiahnuť.
Stačí iba ruku natiahnuť
a otvoriť oči dokorán
a človek ocitne sa pred bránou brán.
Stačí keď otvorí človek riadne oči
a hneď krásu sveta zočí –
zoči-voči.
Stojím pred bránou svojho srdca
a počujem ako šťastie na ňu búcha.
Je mi jasné, že nikde to nie je ideálne a aj tu sa stretnem aj s negatívami, problémami a určite aj dákymi potýčkami alebo spormi, ale viem, že je to na mne, či tu ostanem, či odídem zajtra a či o pár týždňov a či mesiacov. Rozhodujem sama za seba, robím a skúšam, čo ma baví, vyjadrujem, čo cítim. Proste SOM.
Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježovej. Čo ma čaká a čo neminie – 2. časť
2.3.2008
Tak po šiestich dňoch v civilizácii sa konečne vraciam do Zaježky na Sekier. Balím batoh, gitaru
a ide sa na to. V Kráľovej vystupujem z busu a šlapem mne už známou cestou. Tento krát sa mi už nenaskytá taký krásny výhľad. Prší, fučí akoby sa všetci čerti ženili. Ale neženia, nikde ani vtáčika - letáčika. A keby aj, tak nie je od nich pekné, že mi neposlali pozvánku na svadbu. Ale čo už. Ich vec. Nech ich čert berie. Všade je samé blato, cesta mi trvá dvakrát tak dlhšie.
Napadajú ma verše:
Teperím sa vetrom, blatom,
celý život
a ani neviem načo.
Či dostanem raz za to dačo? –
chcela by som vedieť.
Možno raz
nájdem odpoveď
na otázky,
na ktoré odpovedať
nik mi nevie.
...
Konečne vychádzam na hrebeň a dostáva sa mi odmena v podobe úžasného výhľadu. Celú oblohu zahaľujú mračná oblakov, ktoré na západe chytajú krásny ružovo-oranžový nádych. Ženú sa oblohou ako splašené kone – z obzoru po obzor. Presne ako v mojom sne, keď sa mi snívalo, že som sa dozvedela, že idem zomrieť a zostáva mi už len pár hodín a či dní. A bola som smutná
z toho, že už viac nestihnem napísať. Chcela som toho toľko stihnúť. Tak dávam mame červený karisblok s básňami a nakazujem jej, že toto musí dať do vydavateľstva. Vtedy som si smrť vyložila symbolicky - že zomiera stará Janka a rodí sa nová. Na to, aby sme sa mohli niekam pohnúť musíme nechať minulosť minulosťou. A tak teraz v skutočnosti vlastne aj robím. Hádžem všetko staré nepotrebné za hlavu a idem „do sveta“ na skusy ako kedysi išiel hlúpy Jano. Je to zhoda okolností, že aj ja som Jana? Tak ktovie, či tieto mraky na Zaježke sú tie isté, čo boli v mojom sne. Či nastane tá veľká premena, ktorú mi kamoška vyveštila z kariet a ktorú som ja videla vo sne? Ja si to vykladám ako znamenie. V určitej chvíli mám pocit, že všetky okolnosti sú mi naklonené
a v ďalšom okamihu si myslím, že všetko je márne. Tak neviem, čo z toho všetkého bude? Či nájdem to čo hľadám? A keď aj nie, tak každá skúsenosť je na niečo dobrá.
Začína padať hmla a stmievať sa. Mala by som sa pohnúť ďalej, lebo na mňa spoza stromu vyskočí dáky škriatok alebo lesná víla. Neviem, čo by bolo horšie a či lepšie. Pridám do kroku a konečne prichádzam na Sekier. Na lúke sa pasú kone. Začnem si spievať pieseň od Pniafky “...NON, RIEN DE RIEN...“. Kone ma začujú a prichádzajú ku mne. Sranda ako reagujú na spev. Prichádzam
do domu a nachádzam tam Júliu. Ostatní išli na Polomy na dáke premietanie z ciest.
Večer prichádza Peťo od vedľa z pastierne a plánujeme opravu plota. Dozvedám sa kopec nových informácií, všetci debatia o tom, čo kde sa zasadí, kde sa rozšíri plot, ako sa chovajú včely atď. Proste kopec nových informácií, ktoré iba nasávam. Tak len počúvam a počúvam a počúvam
a nasávam informácie. Až do takej miery, že v noci sa mi z toho všetkého nedá zaspať. Mám hlavu plnú myšlienok, plánov na rôzne variácie, len ich treba usporiadať. Môcť tak myseľ na chvíľu vypnúť gombíkom, ale to sa nedá. Konečne po dlhej dobe usínam.
3.3.2008
Ráno vstávam – plán je jasný – ideme stavať nový plot. Najprv nosím lieskové palice z lesa, mám teda čo robiť. A potom ich sekerou skracujem na rovnakú dĺžku. Chvíľku mi trvá, kým nájdem techniku – drevo som rúbala párkrát aj to len dáke dve polienka – nuž darmo mestský človek je mestský človek. Túžim po fajnej saune, tak si tam oddýchnuť po tejto šichte, jóóój to by bola paráda. Ale smola. Nič také sa tak skoro nebude konať. Som hladná ako vlk. Musím si dať medzi raňajkami a obedom niečo sladké. Plním tanier vločkami, hrozienkami, slnečnicovými semiačkami a medom a posilňujem svoje fajnové telo mestského človeka. Pokračujem v skracovaní liesok. Ale už nevládzem, tak idem čistiť kôru z kmeňa, čo vyzerá trošku jednoduchšia robota. Beda! Vyzerá, ale nie je! Nadávam sama sebe, chcem dokončiť celý kmeň, ale keď ma Julka vidí ako sa trápim, vraví, že to nemusím dokončiť. Aj tak je už niečo po štvrtej. A predsa aj zajtra je deň. To sa mi tu páči, pracovať sa síce musí, ale nik Ťa nenaháňa za nesplnené termíny. Žiadny stres a panika. Každý si je zodpovedný sám za seba. Večer som taká vyšťavená, že zaspávam v kuchyni, kým ešte chalani debatia. Precitnem akurát na dáku epizódku z eskimáckeho života a spím ďalej. Prebudím sa o 11tej – to som doma ešte len ožívala, čo narobí taký pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu – a zhasínam sviečky. A prichádza druhá etapa spánku. Túto noc spím ako zarezaná – ani sa mi nič nesnívalo.
4.3.2008
Na druhý deň mám preťažené zápästie, tak sa vyhýbam rúbaniu dreva a nachádzam si iné práce.
V kuchyni za pecou došlo drevo, tak som sa rozhodla ho navláčiť. Ale tiež to nie je žiaden špás. Ale šetrím si aspoň mozole a presilenú pravú ruku. Medzi nosením mi prichádza na um nová pesnička – dala som jej názov:
„Kam sa ponáhľaš?“
Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?
Plnú hlavu máš, plnú hlavu máš.
Plnú hlavu starostí,
vyhádž z hlavy hlúposti.
Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?
- vraví ku mne niečí hlas.
Tak sa zastav aspoň nachvíľu
a už netráp hlavu strápenú.
Tak sa zastav a len tíško stoj,
stoj tu Sama so Sebou.
Hádam potom prejde hlavy bôľ.
Prijmi tento krásny dar,
že tu môžeš v tichu stáť.
Nechaj z hlavy všetko vyfučať,
už nemusíš premýšľať.
Nechaj hlavu strápenú,
dožič si aj odmenu,
aspoň dneska pre zmenu.
Chce to občas obmenu.
Odlož všetky trápenia
a počúvaj znamenia.
Veď sú všade navôkol,
tak tu chvíľu so mnou stoj –
Sama so Sebou.
- vraví Moje Druhé Ja,
čo tlak mysle nezvláda.
Trvá mi to takmer celé dopoludnie. Keď skončím, idem sa občerstviť, a pomedzi to ťukám rýchlo do notebooku dáke básne, čo mi prišli na rozum. Chcem pomáhať s plotom, vplietať liesky medzi hlavnú konštrukciu, ale už to robí Lucka a dve by sme si zavadzali. Tak jej dávam echo, že ak sa bude chcieť vymeniť, nech zakričí. Zatiaľ idem nahriať vodu na riad, kým sa hreje, beriem do rúk knižku. Ale nie nadlho. Lucka mi oznamuje, že ak by som ešte chcela robiť, že sa robí na záhrade
a že tam potrebujú ešte jedny ruky. Tak idem za dom za ostatnými. Ja a Maikó prehadzujeme slamu na kopu a chlapi ju odvážajú na fúrikoch. Celkom sa mi to páči. Pomedzi to debatím s Maikó a Aronom, Holanďanmi, čo sem prišli včera, tiež na mesiac. Prichádza reč na to, ako som sa o tomto mieste dozvedela. Tak spomínam, že v jeseni som tu bola na šamanskom kurze a proste sa mi zapáčilo. Tak som tu. Vyzvedajú sa ma, čo sme tam robili. Tak im hovorím o hľadaní silových zvieratiek. Moja biela sova a biely los sa im páčia. Tu môžeš vyjsť s pravdou na povrch, každý tu niečo hľadáme, každý sme svojim spôsobom normálne nenormálny. Nik sa tu na nič nehrá. Značkové tričko a či tenisky tu nemajú čo hľadať, resp. môžu ale aj tak to nik neocení, ani tie kozy za plotom (a škoda ničiť drahé veci). Skôr by tu človek vyzeral smiešne. Konečne som medzi ľuďmi, ktorí nehodnotia človeka podľa toho, či má alebo nemá na sebe najnovší výkrik módy.
Žužu hlási, že končíme. Čakám, kým dokončia hrubú konštrukciu plota, aby som mohla vplietať liesky. No už mi znovu vychytil túto zaujímavú prácu niekto iný, tak sa vraciam na pole ešte prehodiť trošku kompostu. Pri mojej usilovnosti sa mi podarilo zlomiť hrable. Spytujem sa Žužuho, či mi to môže opraviť. Vraví, že to mám skúsiť sama. Že ma to nenapadlo hneď. Beriem dáku suchú liesku, hľadám nožík alebo dláto a skúšam. Prvý pokus – trošku úzke. Druhý pokus – tesne, tesne. Tretí skúsim zajtra, už sa zotmelo, ešte by som si odfaklila prsty.
Večer Žužu plánuje, že ráno by sme mohli vyčistiť kozám príbytok. V tom vraví Ľuboš, že u Mirca potrebujú zajtra pomoc pri stavbe slameného domčeka, tak Holanďania - Maijko a Aron - a ja sa hlásime.
Tak po šiestich dňoch v civilizácii sa konečne vraciam do Zaježky na Sekier. Balím batoh, gitaru
a ide sa na to. V Kráľovej vystupujem z busu a šlapem mne už známou cestou. Tento krát sa mi už nenaskytá taký krásny výhľad. Prší, fučí akoby sa všetci čerti ženili. Ale neženia, nikde ani vtáčika - letáčika. A keby aj, tak nie je od nich pekné, že mi neposlali pozvánku na svadbu. Ale čo už. Ich vec. Nech ich čert berie. Všade je samé blato, cesta mi trvá dvakrát tak dlhšie.
Napadajú ma verše:
Teperím sa vetrom, blatom,
celý život
a ani neviem načo.
Či dostanem raz za to dačo? –
chcela by som vedieť.
Možno raz
nájdem odpoveď
na otázky,
na ktoré odpovedať
nik mi nevie.
...
Konečne vychádzam na hrebeň a dostáva sa mi odmena v podobe úžasného výhľadu. Celú oblohu zahaľujú mračná oblakov, ktoré na západe chytajú krásny ružovo-oranžový nádych. Ženú sa oblohou ako splašené kone – z obzoru po obzor. Presne ako v mojom sne, keď sa mi snívalo, že som sa dozvedela, že idem zomrieť a zostáva mi už len pár hodín a či dní. A bola som smutná
z toho, že už viac nestihnem napísať. Chcela som toho toľko stihnúť. Tak dávam mame červený karisblok s básňami a nakazujem jej, že toto musí dať do vydavateľstva. Vtedy som si smrť vyložila symbolicky - že zomiera stará Janka a rodí sa nová. Na to, aby sme sa mohli niekam pohnúť musíme nechať minulosť minulosťou. A tak teraz v skutočnosti vlastne aj robím. Hádžem všetko staré nepotrebné za hlavu a idem „do sveta“ na skusy ako kedysi išiel hlúpy Jano. Je to zhoda okolností, že aj ja som Jana? Tak ktovie, či tieto mraky na Zaježke sú tie isté, čo boli v mojom sne. Či nastane tá veľká premena, ktorú mi kamoška vyveštila z kariet a ktorú som ja videla vo sne? Ja si to vykladám ako znamenie. V určitej chvíli mám pocit, že všetky okolnosti sú mi naklonené
a v ďalšom okamihu si myslím, že všetko je márne. Tak neviem, čo z toho všetkého bude? Či nájdem to čo hľadám? A keď aj nie, tak každá skúsenosť je na niečo dobrá.
Začína padať hmla a stmievať sa. Mala by som sa pohnúť ďalej, lebo na mňa spoza stromu vyskočí dáky škriatok alebo lesná víla. Neviem, čo by bolo horšie a či lepšie. Pridám do kroku a konečne prichádzam na Sekier. Na lúke sa pasú kone. Začnem si spievať pieseň od Pniafky “...NON, RIEN DE RIEN...“. Kone ma začujú a prichádzajú ku mne. Sranda ako reagujú na spev. Prichádzam
do domu a nachádzam tam Júliu. Ostatní išli na Polomy na dáke premietanie z ciest.
Večer prichádza Peťo od vedľa z pastierne a plánujeme opravu plota. Dozvedám sa kopec nových informácií, všetci debatia o tom, čo kde sa zasadí, kde sa rozšíri plot, ako sa chovajú včely atď. Proste kopec nových informácií, ktoré iba nasávam. Tak len počúvam a počúvam a počúvam
a nasávam informácie. Až do takej miery, že v noci sa mi z toho všetkého nedá zaspať. Mám hlavu plnú myšlienok, plánov na rôzne variácie, len ich treba usporiadať. Môcť tak myseľ na chvíľu vypnúť gombíkom, ale to sa nedá. Konečne po dlhej dobe usínam.
3.3.2008
Ráno vstávam – plán je jasný – ideme stavať nový plot. Najprv nosím lieskové palice z lesa, mám teda čo robiť. A potom ich sekerou skracujem na rovnakú dĺžku. Chvíľku mi trvá, kým nájdem techniku – drevo som rúbala párkrát aj to len dáke dve polienka – nuž darmo mestský človek je mestský človek. Túžim po fajnej saune, tak si tam oddýchnuť po tejto šichte, jóóój to by bola paráda. Ale smola. Nič také sa tak skoro nebude konať. Som hladná ako vlk. Musím si dať medzi raňajkami a obedom niečo sladké. Plním tanier vločkami, hrozienkami, slnečnicovými semiačkami a medom a posilňujem svoje fajnové telo mestského človeka. Pokračujem v skracovaní liesok. Ale už nevládzem, tak idem čistiť kôru z kmeňa, čo vyzerá trošku jednoduchšia robota. Beda! Vyzerá, ale nie je! Nadávam sama sebe, chcem dokončiť celý kmeň, ale keď ma Julka vidí ako sa trápim, vraví, že to nemusím dokončiť. Aj tak je už niečo po štvrtej. A predsa aj zajtra je deň. To sa mi tu páči, pracovať sa síce musí, ale nik Ťa nenaháňa za nesplnené termíny. Žiadny stres a panika. Každý si je zodpovedný sám za seba. Večer som taká vyšťavená, že zaspávam v kuchyni, kým ešte chalani debatia. Precitnem akurát na dáku epizódku z eskimáckeho života a spím ďalej. Prebudím sa o 11tej – to som doma ešte len ožívala, čo narobí taký pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu – a zhasínam sviečky. A prichádza druhá etapa spánku. Túto noc spím ako zarezaná – ani sa mi nič nesnívalo.
4.3.2008
Na druhý deň mám preťažené zápästie, tak sa vyhýbam rúbaniu dreva a nachádzam si iné práce.
V kuchyni za pecou došlo drevo, tak som sa rozhodla ho navláčiť. Ale tiež to nie je žiaden špás. Ale šetrím si aspoň mozole a presilenú pravú ruku. Medzi nosením mi prichádza na um nová pesnička – dala som jej názov:
„Kam sa ponáhľaš?“
Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?
Plnú hlavu máš, plnú hlavu máš.
Plnú hlavu starostí,
vyhádž z hlavy hlúposti.
Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?
- vraví ku mne niečí hlas.
Tak sa zastav aspoň nachvíľu
a už netráp hlavu strápenú.
Tak sa zastav a len tíško stoj,
stoj tu Sama so Sebou.
Hádam potom prejde hlavy bôľ.
Prijmi tento krásny dar,
že tu môžeš v tichu stáť.
Nechaj z hlavy všetko vyfučať,
už nemusíš premýšľať.
Nechaj hlavu strápenú,
dožič si aj odmenu,
aspoň dneska pre zmenu.
Chce to občas obmenu.
Odlož všetky trápenia
a počúvaj znamenia.
Veď sú všade navôkol,
tak tu chvíľu so mnou stoj –
Sama so Sebou.
- vraví Moje Druhé Ja,
čo tlak mysle nezvláda.
Trvá mi to takmer celé dopoludnie. Keď skončím, idem sa občerstviť, a pomedzi to ťukám rýchlo do notebooku dáke básne, čo mi prišli na rozum. Chcem pomáhať s plotom, vplietať liesky medzi hlavnú konštrukciu, ale už to robí Lucka a dve by sme si zavadzali. Tak jej dávam echo, že ak sa bude chcieť vymeniť, nech zakričí. Zatiaľ idem nahriať vodu na riad, kým sa hreje, beriem do rúk knižku. Ale nie nadlho. Lucka mi oznamuje, že ak by som ešte chcela robiť, že sa robí na záhrade
a že tam potrebujú ešte jedny ruky. Tak idem za dom za ostatnými. Ja a Maikó prehadzujeme slamu na kopu a chlapi ju odvážajú na fúrikoch. Celkom sa mi to páči. Pomedzi to debatím s Maikó a Aronom, Holanďanmi, čo sem prišli včera, tiež na mesiac. Prichádza reč na to, ako som sa o tomto mieste dozvedela. Tak spomínam, že v jeseni som tu bola na šamanskom kurze a proste sa mi zapáčilo. Tak som tu. Vyzvedajú sa ma, čo sme tam robili. Tak im hovorím o hľadaní silových zvieratiek. Moja biela sova a biely los sa im páčia. Tu môžeš vyjsť s pravdou na povrch, každý tu niečo hľadáme, každý sme svojim spôsobom normálne nenormálny. Nik sa tu na nič nehrá. Značkové tričko a či tenisky tu nemajú čo hľadať, resp. môžu ale aj tak to nik neocení, ani tie kozy za plotom (a škoda ničiť drahé veci). Skôr by tu človek vyzeral smiešne. Konečne som medzi ľuďmi, ktorí nehodnotia človeka podľa toho, či má alebo nemá na sebe najnovší výkrik módy.
Žužu hlási, že končíme. Čakám, kým dokončia hrubú konštrukciu plota, aby som mohla vplietať liesky. No už mi znovu vychytil túto zaujímavú prácu niekto iný, tak sa vraciam na pole ešte prehodiť trošku kompostu. Pri mojej usilovnosti sa mi podarilo zlomiť hrable. Spytujem sa Žužuho, či mi to môže opraviť. Vraví, že to mám skúsiť sama. Že ma to nenapadlo hneď. Beriem dáku suchú liesku, hľadám nožík alebo dláto a skúšam. Prvý pokus – trošku úzke. Druhý pokus – tesne, tesne. Tretí skúsim zajtra, už sa zotmelo, ešte by som si odfaklila prsty.
Večer Žužu plánuje, že ráno by sme mohli vyčistiť kozám príbytok. V tom vraví Ľuboš, že u Mirca potrebujú zajtra pomoc pri stavbe slameného domčeka, tak Holanďania - Maijko a Aron - a ja sa hlásime.
Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježovej – časť prvá – Na výzvedách
Tak február ubehol ako voda a ani som sa nenazdala už sa priblížil čas môjho plánovaného mesačného pobytu na Zaježovej. Beriem batoh na plecia, naskakujem na vlak a idem na výzvedy
do Zaježky na Sekier.
Vo Zvolene vystúpim a hľadám zastávku mestskej linky č. 11 – nenachádzam. Spytujem sa domácich, kde je zastávka, že chcem ísť do Kráľovej. Pripadám si ako Alenka z Ríše divov. Narážam na nechápavé pohľady, že čo chcem a mám pocit, že je to všetko asi len prelud a žiadna Kráľová a ani Zaježová neexistuje. Nakoniec ma usmernia dve dievčence: „Kráľová? To musíte ísť tam za roh za kostol.“ Som vďačná za radu a som rada, že som mala na prestup hodinu a nie 5 minút ako som si pôvodne chcela nechať. Vlastne dobre, že idem najprv na výzvedy. Veď, čo keby som sa vybrala nabalená s batohom na mesiac a zistila, že nič také neexistuje, že je to len moja Ríša fantázie. Ale nie je. Nastupujem na bus, trošku si v ňom - ešte stále nevyspatá a vycucnutá z energie – zdriemnem, ale ako sa ochladzuje vďaka lesu a ako stúpame mimo civilizácie, únava opadá, ja ožívam, nasávam čerstvý vzduch. Po 30-tich minútach vystupujem na konečnej a vydávam sa spolu s rómskymi deťmi hore kopcom. Tie sa odpájajú v polovici kopca a ja stúpam na hrebeň. Zrazu som sama v lese, nikde nikoho, úžasný výhľad, na vôkol kde nič tu nič, na každom kopčeku jeden domček, jedna usadlosť. Cítim sa ako v rozprávke. Ale táto už nie je o Alenke v Ríši divov. Ožívajú vo mne zabudnuté pocity z dôb, keď mojím obľúbeným autorom bol Jack London a spoznávam „volanie divočiny“. Čakám kedy už len vybehne Biely Tesák. A v duchu sa chválim: „Tak predsa si to dokázala. SAMA. Prečo som to už neurobila dávno? Asi som ešte na to nemala odvahu, možno nebol ešte správny čas.“ A teraz som tu a idem na Sekier, skúsiť žiť jednoduchým životom našich predkov ale vlastne aj ľudí, ktorí chcú takto žiť v tejto dobe a takto aj žijú. A zisťujem, že je to možné. Dva paralelné svety. Teraz už neviem, ktorý je reálny. Kým som v „civilizácii“ zdá sa mi Zaježka len vidinou. A teraz som tu a mám pocit, že toto je realita, podstata, z tadiaľto pochádzame, celé ľudstvo, len sme na to zabudli. A to čo som tam v Bystrici zanechala sa mi zdá teraz len ilúziou, ktorú si vytvárame a nahovárame si, že ináč by sme žiť nevedeli. Bez zhonu, bez stresov, bez plánovania, bez MHD-čky, bez modernej techniky, bez televízora s veľkoplošnou plazmovou obrazovkou, bez domáceho kina, bez DVD-čka...
Tak idem na mesiac vyskúšať ako je to bývať v lone prírody. Idem nájsť samú seba. Do samoty. Naladiť sa na ducha prírody, pozastaviť sa, vypnúť mozog, vyčistiť hlavu, odpojiť sa od schém, ktoré sa mi stále ktosi snaží implantovať do hlavy: „Mala by si toto a toto, takto a takto!“, „A školu si nemala nechať, čo Ti šibe?“, „Ísť na Nový Zéland – to je trúfalosť, to nesmieš, pekne si kúp dáku klietku v králikárni, zober riadne mastný úver, ktorý nebudeš mať z čoho splácať ale nevadí, dnes to proste všetci tak robia“...
Po tridsiatich minútach prichádzam k usadlosti, som na pochybách, či je to ono ale pozriem, spýtam sa a uvidím. Prichádzam ku koníkom, hladkám ich, maznem sa. Prichádzam na dvor
a pozerám, áno je to ono, takto to bolo na obrázku. Sedí tam na priedomí dievčina, perie v rukách – Lucka z Čiech je tu od októbra. Spýtam sa ešte na pár formalít, idem obzrieť domček, jeden, druhý, záhradu. Tak toto bude na mesiac môj domov. Aká nádhera, šteklí ma pri srdci. Dohadujem sa, že dnes prespím a zajtra pôjdem domov. A zrazu zisťujem, že je ešte len pol štvrtej a mňa chytá strach
a panika: „Čo tu idem preboha do večera robiť? Sú tu noví neznámi ľudia, síce som už s nimi trošku pokecala, zdajú sa v pohode. Ale zapadnem, nezapadnem, zapadnem, nezapadnem...?“ Zase ten strach, miestami naozaj nelogický. Zhlboka sa nadychujem a smejem sa sama sebe. Sadám
na lavičku a rozjímam. Keď sa nabažím, idem do domčeka, prichádzajú ďalší členovia, zoznamujem sa znovu. A potom sedíme dnu v domčeku a debatíme. Miestami je ticho, ale nie také trápne, že sa cítite, že nemá kto čo povedať. Proste je ticho. A nevadí to. Nie vždy musíme trepať do vetra. Pomaly sa zmráka, Francúz Žužu má chuť na mrkvový koláč tak Lucka sa podujme za jeho asistencie ho upiecť. Vraj majú návštevu – to ako mňa a ešte Zdena, čo prišiel sondovať ceny pozemkov pre jeho farmu – žartuje Žužu, tak nám musia napiecť koláč. Zmráka sa, zisťujem kto tu ako dlho je a ako sa sem dostal a spytujú sa mňa, čo robím ja. Tak priznávam farbu, že som skončila s robotou a že chcem písať. Vlastne, že už aj píšem, ale chcela by som sa tým aj živiť, tým čo ma baví. Tak som prišla sem, hádam na niečo prídem. Žužu hovorí, že tu je super miesto
na písanie. A hneď sa spytuje Júlie, či pozná básne. Júlia loví v pamäti, ale nespomína si. Potom vraví, že vlastne texty piesní sú tiež básne. A potom začne recitovať útržky z Mor ho, Detvana ... Zmráka sa, zažíname sviečky a zisťujem, že celkom dobre vidím aj bez elektriky. Júlia číta Dobšinského rozprávky, a aby rozumel aj Žužu prekladá ich do angličtiny. No niektoré výrazy sú nepreložiteľné. Ani my ich nepoznáme a nepoužívame, proste vymreli.
Keď vyjdem von na priedomie, som prekvapená, koľko je hviezd na nebi – rovno nad nami je Mliečna dráha. Nik tu nepoužíva baterku, len ja, aj to len občas. A hneď mi aj padá hviezda. Vravím si: „Fajn, znamenie, splní sa mi to, po čo som sem prišla.“
Večer spím sama v kuchyni. Pred pár mesiacmi by som sa bála. Teraz sa cítim bezpečne. Nedá sa mi zaspať a tak po chvíli otváram oči a zisťujem, že vlastne vidím. Tma nie je úplne tmou a čierna čiernou. Len my sme stratili schopnosť vidieť – či už v tme alebo to, čo je podstatné.
Pri mojej hlave sa usadili mačky. Pradú mi mačaciu uspávanku na dobrú noc. Cítim sa v bezpečí – KONEČNE DOMA – SAMA so SEBOU v NEKONEČNOM VESMÍRE. Akoby som ležala
v tom indiánskom típí, o ktorom som snívala od detstva.
Ťahalo ma sem moje srdce, už od septembra, odvtedy ako som bola na Polomoch na šamanskom kurze. Už vtedy, keď sme s kamoškou prišli a zočili túto nádheru, povedali sme jednohlasne: „Takto by som chcela žiť!“ A potom sme sa dozvedeli, že si to môžeme vyskúšať na Sekieri. Tak som si povedala, že v zime prídem. Len akosi som to potom vypudila z hlavy, ale keď sa mi sníval sen
s jednou „usadlíčkou“ – zhodou okolností susedou mojich starých rodičov a rovesníčkou mojej tety, ktorá v detstve tiež písala básničky a v sne som sa jej spytovala: „Tak čo na to povieš? a potom som sa snažila sen dešifrovať, vyšlo mi, že si tu mám ešte čosi potvrdiť, niečo čo sa týka výsostne mňa, mojej životnej cesty, poslania alebo písania – alebo všetko v jednom. Tak som sa rozhodla, že
v marci pôjdem.
Ráno sa zobudím o šiestej, práve svitá. Žeby som sa tak rýchlo naladila na rytmus prírody? Konečne môžem ísť na WC-ko, v noci sa mi nechcelo vyliezať z teplého pelecha. Najradšej by som ostala von, ale vravím si, že takých rán ešte bude. Znovu si ešte líham. O ôsmej prichádza Žužu, zakladá oheň v peci, berie do rúk gitaru a zaznievajú tóny francúzskej pesničky. Otváram oči, naťahujem sa za mačkami a nasávam atmosféru. Nemôže byť krajší budíček. Začala som byť už súčasťou tohto sveta, poobede musím ísť ešte na 3,5 dňa do „reality“. Nemám chuť. Plánovala som tu pobudnúť mesiac, teraz sa mi zdá, že to bude málo. A možno nie.
Ľudia sem prichádzajú a odchádzajú. Pobudnú pár dní, mesiacov, niektorí aj vyše roka a idú ďalej. Veľakrát je toto len ich medzistanica na ich potulkách po svete. Zapáči sa im tu a zostanú tu na pár mesiacov, kým ich to nezačne ťahať inde. Napr. ako Žuzu, objavil to tu minulý rok v auguste a zatiaľ je stále tu. Nemajú žiadne svetoborné plány, len tak cestujú a plynú. Tuláci. Vydajú sa
na cestu a sú zvedaví, čo ich tam stretne. Každého stretne vraj to, čo mu patrí. Tomas (nemala som tú česť) vraj stretol vyháňača diabla v noci v lese. Vraj nečudo – aj obrázky maľoval pochmúrne.
Júlia sa chystá v polke marca na cestu po pobreží západnou Európou. Sama so svojím veľkým čiernym psom, ktorý aj napriek tomu, že je prítulný musí nosiť košík, lebo všetko loví. Julka je maliarka – síce nemaľuje, resp. veľmi málo – ale v hlave si všetko premieňa na obrázky. Vraj jej pripomínam jej mamu, vizážou, gestami, spôsobom reči.
Lucka plánovala ísť do Anglicka, kým sa jej v sne nezjavil na železničnej stanici jeden Holanďan, s ktorým sa stretla, keď bola predtým na Zaježke. V sne jej vraví: „Škoda, že ideš
do Anglicka, to už teda neprídeš na Zaježku.“ A tak sa rozhodla, že miesto do Anglicka pôjde
na Zaježku. Fajn, nie som sama, ktorá sem prišla z časti vďaka snu.
do Zaježky na Sekier.
Vo Zvolene vystúpim a hľadám zastávku mestskej linky č. 11 – nenachádzam. Spytujem sa domácich, kde je zastávka, že chcem ísť do Kráľovej. Pripadám si ako Alenka z Ríše divov. Narážam na nechápavé pohľady, že čo chcem a mám pocit, že je to všetko asi len prelud a žiadna Kráľová a ani Zaježová neexistuje. Nakoniec ma usmernia dve dievčence: „Kráľová? To musíte ísť tam za roh za kostol.“ Som vďačná za radu a som rada, že som mala na prestup hodinu a nie 5 minút ako som si pôvodne chcela nechať. Vlastne dobre, že idem najprv na výzvedy. Veď, čo keby som sa vybrala nabalená s batohom na mesiac a zistila, že nič také neexistuje, že je to len moja Ríša fantázie. Ale nie je. Nastupujem na bus, trošku si v ňom - ešte stále nevyspatá a vycucnutá z energie – zdriemnem, ale ako sa ochladzuje vďaka lesu a ako stúpame mimo civilizácie, únava opadá, ja ožívam, nasávam čerstvý vzduch. Po 30-tich minútach vystupujem na konečnej a vydávam sa spolu s rómskymi deťmi hore kopcom. Tie sa odpájajú v polovici kopca a ja stúpam na hrebeň. Zrazu som sama v lese, nikde nikoho, úžasný výhľad, na vôkol kde nič tu nič, na každom kopčeku jeden domček, jedna usadlosť. Cítim sa ako v rozprávke. Ale táto už nie je o Alenke v Ríši divov. Ožívajú vo mne zabudnuté pocity z dôb, keď mojím obľúbeným autorom bol Jack London a spoznávam „volanie divočiny“. Čakám kedy už len vybehne Biely Tesák. A v duchu sa chválim: „Tak predsa si to dokázala. SAMA. Prečo som to už neurobila dávno? Asi som ešte na to nemala odvahu, možno nebol ešte správny čas.“ A teraz som tu a idem na Sekier, skúsiť žiť jednoduchým životom našich predkov ale vlastne aj ľudí, ktorí chcú takto žiť v tejto dobe a takto aj žijú. A zisťujem, že je to možné. Dva paralelné svety. Teraz už neviem, ktorý je reálny. Kým som v „civilizácii“ zdá sa mi Zaježka len vidinou. A teraz som tu a mám pocit, že toto je realita, podstata, z tadiaľto pochádzame, celé ľudstvo, len sme na to zabudli. A to čo som tam v Bystrici zanechala sa mi zdá teraz len ilúziou, ktorú si vytvárame a nahovárame si, že ináč by sme žiť nevedeli. Bez zhonu, bez stresov, bez plánovania, bez MHD-čky, bez modernej techniky, bez televízora s veľkoplošnou plazmovou obrazovkou, bez domáceho kina, bez DVD-čka...
Tak idem na mesiac vyskúšať ako je to bývať v lone prírody. Idem nájsť samú seba. Do samoty. Naladiť sa na ducha prírody, pozastaviť sa, vypnúť mozog, vyčistiť hlavu, odpojiť sa od schém, ktoré sa mi stále ktosi snaží implantovať do hlavy: „Mala by si toto a toto, takto a takto!“, „A školu si nemala nechať, čo Ti šibe?“, „Ísť na Nový Zéland – to je trúfalosť, to nesmieš, pekne si kúp dáku klietku v králikárni, zober riadne mastný úver, ktorý nebudeš mať z čoho splácať ale nevadí, dnes to proste všetci tak robia“...
Po tridsiatich minútach prichádzam k usadlosti, som na pochybách, či je to ono ale pozriem, spýtam sa a uvidím. Prichádzam ku koníkom, hladkám ich, maznem sa. Prichádzam na dvor
a pozerám, áno je to ono, takto to bolo na obrázku. Sedí tam na priedomí dievčina, perie v rukách – Lucka z Čiech je tu od októbra. Spýtam sa ešte na pár formalít, idem obzrieť domček, jeden, druhý, záhradu. Tak toto bude na mesiac môj domov. Aká nádhera, šteklí ma pri srdci. Dohadujem sa, že dnes prespím a zajtra pôjdem domov. A zrazu zisťujem, že je ešte len pol štvrtej a mňa chytá strach
a panika: „Čo tu idem preboha do večera robiť? Sú tu noví neznámi ľudia, síce som už s nimi trošku pokecala, zdajú sa v pohode. Ale zapadnem, nezapadnem, zapadnem, nezapadnem...?“ Zase ten strach, miestami naozaj nelogický. Zhlboka sa nadychujem a smejem sa sama sebe. Sadám
na lavičku a rozjímam. Keď sa nabažím, idem do domčeka, prichádzajú ďalší členovia, zoznamujem sa znovu. A potom sedíme dnu v domčeku a debatíme. Miestami je ticho, ale nie také trápne, že sa cítite, že nemá kto čo povedať. Proste je ticho. A nevadí to. Nie vždy musíme trepať do vetra. Pomaly sa zmráka, Francúz Žužu má chuť na mrkvový koláč tak Lucka sa podujme za jeho asistencie ho upiecť. Vraj majú návštevu – to ako mňa a ešte Zdena, čo prišiel sondovať ceny pozemkov pre jeho farmu – žartuje Žužu, tak nám musia napiecť koláč. Zmráka sa, zisťujem kto tu ako dlho je a ako sa sem dostal a spytujú sa mňa, čo robím ja. Tak priznávam farbu, že som skončila s robotou a že chcem písať. Vlastne, že už aj píšem, ale chcela by som sa tým aj živiť, tým čo ma baví. Tak som prišla sem, hádam na niečo prídem. Žužu hovorí, že tu je super miesto
na písanie. A hneď sa spytuje Júlie, či pozná básne. Júlia loví v pamäti, ale nespomína si. Potom vraví, že vlastne texty piesní sú tiež básne. A potom začne recitovať útržky z Mor ho, Detvana ... Zmráka sa, zažíname sviečky a zisťujem, že celkom dobre vidím aj bez elektriky. Júlia číta Dobšinského rozprávky, a aby rozumel aj Žužu prekladá ich do angličtiny. No niektoré výrazy sú nepreložiteľné. Ani my ich nepoznáme a nepoužívame, proste vymreli.
Keď vyjdem von na priedomie, som prekvapená, koľko je hviezd na nebi – rovno nad nami je Mliečna dráha. Nik tu nepoužíva baterku, len ja, aj to len občas. A hneď mi aj padá hviezda. Vravím si: „Fajn, znamenie, splní sa mi to, po čo som sem prišla.“
Večer spím sama v kuchyni. Pred pár mesiacmi by som sa bála. Teraz sa cítim bezpečne. Nedá sa mi zaspať a tak po chvíli otváram oči a zisťujem, že vlastne vidím. Tma nie je úplne tmou a čierna čiernou. Len my sme stratili schopnosť vidieť – či už v tme alebo to, čo je podstatné.
Pri mojej hlave sa usadili mačky. Pradú mi mačaciu uspávanku na dobrú noc. Cítim sa v bezpečí – KONEČNE DOMA – SAMA so SEBOU v NEKONEČNOM VESMÍRE. Akoby som ležala
v tom indiánskom típí, o ktorom som snívala od detstva.
Ťahalo ma sem moje srdce, už od septembra, odvtedy ako som bola na Polomoch na šamanskom kurze. Už vtedy, keď sme s kamoškou prišli a zočili túto nádheru, povedali sme jednohlasne: „Takto by som chcela žiť!“ A potom sme sa dozvedeli, že si to môžeme vyskúšať na Sekieri. Tak som si povedala, že v zime prídem. Len akosi som to potom vypudila z hlavy, ale keď sa mi sníval sen
s jednou „usadlíčkou“ – zhodou okolností susedou mojich starých rodičov a rovesníčkou mojej tety, ktorá v detstve tiež písala básničky a v sne som sa jej spytovala: „Tak čo na to povieš? a potom som sa snažila sen dešifrovať, vyšlo mi, že si tu mám ešte čosi potvrdiť, niečo čo sa týka výsostne mňa, mojej životnej cesty, poslania alebo písania – alebo všetko v jednom. Tak som sa rozhodla, že
v marci pôjdem.
Ráno sa zobudím o šiestej, práve svitá. Žeby som sa tak rýchlo naladila na rytmus prírody? Konečne môžem ísť na WC-ko, v noci sa mi nechcelo vyliezať z teplého pelecha. Najradšej by som ostala von, ale vravím si, že takých rán ešte bude. Znovu si ešte líham. O ôsmej prichádza Žužu, zakladá oheň v peci, berie do rúk gitaru a zaznievajú tóny francúzskej pesničky. Otváram oči, naťahujem sa za mačkami a nasávam atmosféru. Nemôže byť krajší budíček. Začala som byť už súčasťou tohto sveta, poobede musím ísť ešte na 3,5 dňa do „reality“. Nemám chuť. Plánovala som tu pobudnúť mesiac, teraz sa mi zdá, že to bude málo. A možno nie.
Ľudia sem prichádzajú a odchádzajú. Pobudnú pár dní, mesiacov, niektorí aj vyše roka a idú ďalej. Veľakrát je toto len ich medzistanica na ich potulkách po svete. Zapáči sa im tu a zostanú tu na pár mesiacov, kým ich to nezačne ťahať inde. Napr. ako Žuzu, objavil to tu minulý rok v auguste a zatiaľ je stále tu. Nemajú žiadne svetoborné plány, len tak cestujú a plynú. Tuláci. Vydajú sa
na cestu a sú zvedaví, čo ich tam stretne. Každého stretne vraj to, čo mu patrí. Tomas (nemala som tú česť) vraj stretol vyháňača diabla v noci v lese. Vraj nečudo – aj obrázky maľoval pochmúrne.
Júlia sa chystá v polke marca na cestu po pobreží západnou Európou. Sama so svojím veľkým čiernym psom, ktorý aj napriek tomu, že je prítulný musí nosiť košík, lebo všetko loví. Julka je maliarka – síce nemaľuje, resp. veľmi málo – ale v hlave si všetko premieňa na obrázky. Vraj jej pripomínam jej mamu, vizážou, gestami, spôsobom reči.
Lucka plánovala ísť do Anglicka, kým sa jej v sne nezjavil na železničnej stanici jeden Holanďan, s ktorým sa stretla, keď bola predtým na Zaježke. V sne jej vraví: „Škoda, že ideš
do Anglicka, to už teda neprídeš na Zaježku.“ A tak sa rozhodla, že miesto do Anglicka pôjde
na Zaježku. Fajn, nie som sama, ktorá sem prišla z časti vďaka snu.
Subscribe to:
Posts (Atom)